Keď začíname

Keď začíname s vytrvalostným koňom po jazdeckej prestávke opät pracovať, prvou fázou nášho tréningového programu by malo byť úvodné obdobie práce v kroku na posilnenie a spevnenie nôh a chrbta koňa predtým, než začneme zintenzívňovať záťaž.

Začíname v kroku – z roviny do kopcov

Čím dlhšia bola prestávka, počas ktorej sa kôň nejazdil, tím dlhšie musí byť toto úvodné krokové obdobie. Kôň, ktorý nepracoval len pár mesiacov, bude zrejme potrebovať len týždeň alebo desať dní úvodnej práce v kroku. Ak sa kôň nejazdil niekoľko rokov, rozchodenie sa v kroku môže trvať aj mesiac. Kôň, ktorý žije v stáde na pastvinách obrovskej rozlohy sa rozchodí rýchlejšie než kôň, ktorý sám postáva v malom výbehu. Priemerné obdobie úvodnej práce v kroku pre vytrvalostného koňa, ktorý mal po konci sezóny tri alebo štyri mesiace voľno, je asi dva týždne.

Začneme s maximálne polhodinovými vychádzkami v sedle na rovine, v nenáročnom teréne a postupne zvyšujeme ich trvanie i náročnosť terénu (zvlnený terén, mierne kopce). Na konci tohto "zahrievacieho" krokového obdobia už môžeme zaradiť i veľké stúpania a klesania v strmých kopcoch v kroku.

Nikdy nedovolíme svojmu koňovi cupitať v krátkom kluse. Cupitanie je pre vytrvalostného koňa kontraproduktívne, keďže kôň naň vynaloží takmer toľko energie ako na klus (ešte viac vtedy, ak je nervózny alebo rozrušený), no prejde za časovú jednotku rovnakú vzdialenosť ako v kroku.

Úvodné krokové obdobie tréningu nemusí byť nudné. Môžeme ísť von s kamarátom – keď nemá koňa, môže napríklad zobrať svojho psa alebo ísť vedľa na bicykli. Toto obdobie môžeme využiť aj na zlepšenie kroku nášho koňa. Veľa vytrvalostných koní má úchvatný klus a dokáže skvele natiahnuť cval, ale v kroku sa ťahajú z nohy na nohu. Akoby pomalý chod využívali ako príležitosť na oddych a relax – čo nie je zlé na krátkych úsekoch, ale je to frustrujúce vtedy, keď sa kvôli terénu nedá ísť určitý čas inak ako v kroku.

Kôň, ktorý sa pravidelne jazdí, napr. ak sa využíva na rekreačné jazdenie do prírody alebo sa s ním pracuje drezúrne, môže túto úvodnú krokovú fázu preskočiť a začať rovno s fázou kondičného tréningu, pretože je už rozchodený. No bez ohľadu na to, koľko skúseností má náš kôň v iných disciplínach, vo vytrvalosti je napriek tomu nováčikom a jeho organizmus potrebuje čas na to, aby sa adaptoval na nové požiadavky vytrvalostnej záťaže, preto odolajme pokušeniu odfláknuť vytrvalostnú prípravu.

Kondičný tréning – najprv ďalej, potom rýchlejšie

Keď sa blížime ku koncu úvodného krokového obdobia, začneme v rámci tréningovej jednotky pridávať niekoľko krátkych klusových fáz v kľudnom tempe na rovine.

Pri zvyšovaní záťaže má najlepší kondičný efekt to, keď najprv predlžujeme vzdialenosť tréningových jednotiek, potom na tejto dosiahnutej vzdialenosti pracujeme na zvyšovaní rýchlosti a až potom opäť predlžujeme vzdialenosť. V priebehu niekoľkých týždňov postupne predlžujeme trvanie klusových fáz a predlžujeme vzdialenosť tréningovej jednotky až na približne 10 km.

Ďalej pridáme stredne dlhé tréningy okolo 15 km, ale v miernom tempe, väčšinou klus v strednom tempe. Zároveň na kratších, 10-kilometrových tréningoch, zvyšujeme rýchlosť, t.j. zaraďujeme úseky s klusom v rýchlom tempe a trochou cvalu.

So zvyšovaním rýchlosti sa však netreba unáhliť. Pevný základ sily vytrvalostného koňa sa buduje dlhou pomalou vytrvalostnou prácou. Ak chceme u svojho koňa dosiahnuť silu a vytrvalosť, neexistuje žiadna náhrada za hodiny v sedle v pomalom, rovnomernom tempe.

Udržiavame tento model, v ktorom striedame tréningy na dlhšiu vzdialenosť v pomalšom tempe s tréningami na kratšiu vzdialenosť, v ktorých môžeme trochu pritlačiť na zvýšenie rýchlosti. O ďalších pár týždňov budeme mať koňa natrénovaného na kratšiu vytrvalostnú vzdialenosť. Nemusí ísť hneď o oficiálne preteky či verejný tréning. V ideálnom prípade by prvou, skutočne dlhou vytrvalostnou akciou nášho koňa (nad 30 km) mal byť celodenný pohodový výlet.

Ak náš kôň takýto celodenný výlet zvládol bez mihnutia oka, nabudúce pôjdeme na ďalší 30 kilometrový výlet, ale už v priemernej rýchlosti okolo 10 km/h. Ak aj to zvládne bez problémov, je pripravený na svoje prvé oficiálne preteky, resp. verejný tréning.

Systém tréningu – pravidelnosť a rozmanitosť

Ako často by som mal(a) svojho koňa jazdiť? Toto je stále sa opakujúca otázka nových vytrvalostných adpetov. Hlavnou zásadou je: čím vyššia intenzita, tým nižšia frekvencia. Voľne preložené to znamená päť krát do týždňa počas úvodnej krokovej fázy, štyrikrát do týždňa počas kondičného tréningu pred začiatkom pretekovej sezóny, trikrát do týždňa v sezóne medzi pretekmi. Samozrejme, treba zohľadňovať individuálne rozdiely. Niektorým koňom vyhovujú úplne odlišné tréningové programy, no to dokáže posúdiť len skúsený jazdec.

Väčšine koní po absolvovaní vytrvalostnej súťaže prospeje týždeň oddychu, pokiaľ nie sú náchylné na „tying-up“ syndróm (svalové kŕče, poškodenie svalov).

Nezúfajme, ak nám iné povinnosti v našom živote, alebo problémy s koňom nedovolia držať sa tréningového plánu. Neurobme však potom takú chybu, že by sme jednoducho preskočili vynechané tréningy a zvyšovali by sme záťaž podľa pôvodného tréningového plánu. Ak kôň v úvodnej fáze vynechá niekoľko tréningov, je potrebné vykompenzovať to predĺžením celkového času jeho prípravy.

Vytrvalostný jazdec musí dokázať dobre odhadnúť rýchlosť a vzdialenosť. Na to, aby sme sa to naučili a aby sme si vedeli plánovať tréningy, je dobré si zmerať dĺžku našich obľúbených tréningových okruhov a trás, buď pomocou GPS zariadenia, autom alebo odhadom z mapy.

Naša základná tréningová trasa o dĺžke 10-15 km, t.j. cca. 1 hodina jazdy vo vytrvalostnom tempe, by mala byť relatívne blízko stajne, aby sme stihli odjazdiť aj cez pracovné dni. Na tréningové trasy či okruhy strednej vzdialenosti 15-25 km a na dlhšie tréningy v dĺžke minimálne 30 km bude možno nutné sa dopraviť autom, ak v okolí stajne nemáme možnosť takýchto trás. Čím rôznorodejšie budú naše tréningy, tým zaujímavejšie budú pre nás i nášho koňa. Ak bývame v kopcovitej krajine, pokúsme sa nájsť aspoň jednu relatívne rovinatú tréningovú trasu, aby sme mohli prácu v kopcoch prestriedať tréningom na rovine. Ak žijeme na rovine, nájdime si nejaký kopcovitý terén.

Návyky vytrvalostného koňa – čo sa v tréningu naučíš, na pretekoch akoby si našiel

Či sa nám to páči alebo nie, väčšinu tréningu vytrvalostného koňa odjazdíme osamote. Keď sa náš kôň dostane do kondície, žiaden iný kôň, ak to tiež nie je vytrvalostne trénovaný kôň, nám nebude stíhať, a to ani keď budeme „len klusať“. V pracovných dňoch budeme jazdenie obvykle musieť vtesnať medzi pracovné či školské povinnnosti a domácnosť, s tým že na koňa sa posadíme buď pred raňajkami alebo večer za tmy. No i keď máme to šťastie, že máme kolegu, s ktorým spoločne trénujeme, nedovoľme, aby sa náš kôň stal závislý na spoločnosti jeho koňa. Na pretekoch si musíme vedieť určovať svoje vlastné tempo a rozhodovať sa za seba. Ak sa náš kôň na pretekoch nedokáže oddeliť od iných koní, skončíme tak, že pôjdeme preteky niekoho iného namiesto svojich.

Pokúsme sa viesť si tréningový denník, či už vo forme podrobného zaznamenávania dĺžky trvania tréningov, vzdialeností a trás, tepových hodnôt a času, za ktorý tepová frekvencia po skončení záťaže klesne na požadovanú hodnotu, zmien kŕmenia a všeobecných postrehov v súvislosti so zdravotným a výkonnostným stavom koňa, alebo len vo forme poznámky v pracovnom diári, kde zaznamenáme vzdialenosť, čas a trasu. Svedomito vedené záznamy o tréningu nám môžu pomôcť identifikovať, čo sme urobili správne či nesprávne.

Treba z koňa zosadať keď v tréningu ideme dole kopcom? Jazda dole kopcom najviac namáha predné nohy koňa, keďže gravitácia zosilňuje efekt hmotnosti koňa i jazdca. No nemôžeme zosadať vždy, keď sa terén začne zvažovať. Náš kôň sa musí naučiť niesť sa v rovnováhe a udržiavať rovnomerné tempo aj pri jazde dolu kopcom. Použijeme svoj úsudok, no keď sme na pochybách, radšej zosadneme.

Vo svojej prvej vytrvalostnej sezóne by kôň mal mať rozostup medzi jednotlivými pretekmi minimálne tri týždne. Jeho organizmus potrebuje čas, aby sa adaptoval na nové nároky, ktoré naňho kladieme a aby sa zregeneroval z mikroskopických poškodení spôsobených záťažou. V ideálnom prípade by mal kôň dostať úplné voľno po absolvovaní svojich prvých troch pretekov s tým, že sa s ním opäť začne vytrvalostne pracovať až na budúci rok, keď nastúpi čerstvý a s väčšou silou vďaka oddychu.

Prvá 160-tka

Kôň, ktorý nedovŕšil 7 rokov veku sa takejto súťaže nemôže zúčastniť. Kôň, ktorý splnil túto vekovú kvalifikačnú podmienku vo svojej prvej vytrvalostnej sezóne nie je na takúto vzdialenosť ešte ani zďaleka pripravený. Ak by sme koňa postavili na preteky na 160 km v jeho prvej vytrvalostnej sezóne, vystavovali by sme jeho organizmus neprimeranej a neúnosnej záťaži. Ak by aj túto vzdialenosť náhodou prešiel, jeho organizmu nebol predtým dopriaty dostatočný čas na adaptáciu na takéto vzdialenosti a jeho vytrvalostná kariéra bude v dôsledku toho zbytočne skrátená.

Oveľa lepšie je budovať silu svojho koňa postupne a nerozmýšľať o 160-tke skôr, než má kôň úspešne za sebou minimálne dve vytrvalostné sezóny a najazdených minimálne 500 km v dokončených(!) súťažiach.

Počiatočný tréning na 160 km je presne taký istý ako na 80 km. Prvú súťaž na 80 km v novej sezóne by sme mali prejsť v miernom, rovnomernom tempe cca. v strede štartového poľa, nie rýchlejšie. Túto súťaž by sme mali absolvovať najneskôr deväť týždňov pred dátumom konania našej vytýčenej súťaže na 160 km. Je lepšie, keď je rozostup medzi prvou 80-tkou v sezóne a cieľovou 160-tkou ešte väčší, aby sme medzitým mohli absolvovať ešte minimálne tri preteky. Tieto preteky by mali byť v rozostupe dva až tri týždne od seba, pričom posledné z týchto prípravných pretekov by sme mali absolvovať najneskôr tri týždne pred pretekmi na 160 km.

Ak máme možnosť, jedny z týchto prípravných pretekov pred 160-kou by mali byť preteky na dlhšiu vzdialenosť, na 100 alebo 120 km. Ak sa v našom okolí nekonajú žiadne preteky na takúto vzdialenosť, alternatívou je zvýšiť rýchlosť na pretekoch na 80 km. To neznamená ísť tak, aby sme vyhrali, ale požadovať od koňa väčšiu rýchlosť než na predchádzajúcich pretekoch.

S približovaním sa termínu hlavných pretekov znižujeme tréningovú záťaž. Kratšie a ľahšie tréningy udržiavajú koňa vo forme bez toho, aby mu odčerpávali energiu. Cieľom je, aby mal kôň 100% energie k dispozícii vtedy, keď ju bude najviac potrebovať. V poslednom týždni pred pretekmi sa obmedzíme len na ľahké pohybovanie. Ak by kôň nemal požadovanú kondíciu týždeň pred veľkými pretekmi, za posledný týždeň to už aj tak nedoženieme.

Úspešné absolvovanie pretekov na 160 km je vstupenkou na medzinárodné majstrovské súťaže. Tak veľa šťastia!

Podľa časopisu „Endurance Beginner to Advanced“ spracovala Silvia Potočná.